ŠtúrHuHofób

Autor: Jakub Banik | 1.12.2014 o 0:00 | (upravené 1.12.2014 o 20:45) Karma článku: 2,11 | Prečítané:  241x

Táto práca získala v Literárnej súťaži Jozefa Braneckého CENU ZA VÝNIMOČNÝ PRÍSPEVOK DO TEMATICKEJ OBLASTI Ľ. ŠTÚR MOJIMI OČAMITéma:  Ľudovít Štúr mojimi očami           Názov: ŠtúrHuHofób Opäť tá nudná škola. Po krátkych letných prázdninách som sa vrátil do školy, poslednýkrát – som maturant. Hurááá! Konečne vypadnem z tohto gymnázia, od týchto čudných ľudí, z tohto konzervatívneho a zaostalého kraja... konečne budem slobodný, konečne opustím sLOVEnsko. A už nikdy sa nebudem musieť učiť naspamäť tie trápne obsahy storočných literárnych diel – vraj pokladov našej literatúry. Drísty, tie diela sa pravdepodobne stali podkladom pre vznik telenoviel – všade tá istá story.

            Takto v skratke reagujú moji spolužiaci a sčasti i ja na školu, vzdelanie, ktoré majú od štátu zadarmo, čo nemôže povedať niekoľko sto miliónov detí po celom svete, ktoré by chceli študovať, no nemôžu a našinec nechce. Je lenivý, všetko pokladá za samozrejmosť, ničomu neprikladá hodnotu. Dokonca ani nášmu jazyku – slovenčine, za ktorú naši predkovia tak dlho bojovali v krutom období nesamostatnosti a utláčania ducha nášho slovenského národa. Najprv Bernolák, potom Štúr... V dnešnej modernej dobe 21. storočia najmä mladí akosi opovrhujú históriou, ľuďmi, ktorí ju uchopili do rúk a usmernili správnym smerom. Aj preto dnes môžeme žiť vo vlastnom štáte, demokratickom sekulárnom štáte, kde sa kladie dôraz na ľudské práva, slobodu slova a tlače, voľný obchod a pohyb. Toto tu nikdy nebolo, ani tá moderná technika, i-veci a iné vymoženosti, ktoré si Štúrovi rovesníci nemohli ani len predstaviť, no napriek tomu dokázali obrovské veci.

            Už len samotné zavedenie novín Slovenskje národňje novini bolo veľkým riskom, no zároveň úspechom, pretože tak reč Slovákov žila a nevymierala so starou generáciou. Národ žije iba vtedy, ak má svoj jazyk - ak mu tečie krv v žilách. Ako to ale vysvetliť mojim rovesníkom, ktorých zaujíma len Justin Bieber a twerkovanie? Ľudia sa menia, no zmenili sme sa až natoľko, aby sme zabudli na tých, ktorí nás oslobodili, ovplyvnili našu budúcnosť a podmienky, v ktorých žijeme? Určite si zaslúžia určitý rešpekt.

            Ľudovít Štúr mal možno i šťastie, že vyrastal v rodine, kde sa mu dostalo veľmi dobrého vzdelania od múdreho otca. Tvrdá práca Štúra a jeho spolupracovníkov na vytvorení zrozumiteľného jazyka pre Slovákov,  ktorý by ich zjednotil, ho stála post zástupcu  profesora Palkoviča na lýceu. Tohto roku uplynulo neuveriteľných 171 rokov od kodifikácie spisovnej slovenčiny na Hurbanovej fare v Hlbokom za prítomnosti J. M. Hurbana a M. M. Hodžu. Po tomto akte si Štúr vytvoril veľmi veľa nepriateľov, najmä na českej strane, ktorá to považovala za snahu o odtrhnutie sa, nespomínajúc maďarskú nadvládu v Budíne, ktorá tento krok nevítala s otvorenou náručou. Nepomohli ani mnohé študentské petície, ani podpora niektorých profesorov lýcea. Tvrdohlavé vedenie to nepresvedčilo, báli sa... Na protest proti odvolaniu Štúra z funkcie zástupcu sa dokonca 22 študentov rozhodlo odísť z lýcea a doštudovali inde. Podobne to je dnes i s mladými v súčasnosti. Ak sa niekto snaží niečo zmeniť, napraviť v spoločnosti, rozhýbať občiansku aktivitu, tak mnoho z nich ostane chladných, nezapojí sa, radšej aktéra pošpinia, ponížia, hodia mu polená pod kolená. Môžeme povedať, že to je také slovenské – nedopriať druhému a nepomôcť spoločnému dobru. Pripojíme sa až vtedy, keď vidíme, že to robia všetci. Teda iba keď nie sme v prvej línii, keď máme isté bezpečné miesto. Máme málo odvahy? Štúr jej mal dosť, a to mu hrozili smrťou! Nám nehrozí nič, stačí nebyť ovcou a byť aktívnejší, tolerantnejší? Iba tak sa národ môže vyvíjať, pracovať na svojich hodnotách a nie sa ich zbavovať. Je to vidieť i v súčasnosti, keď sa naša krásna slovenčina pomaličky vytráca z úst našich detí, ktoré viac ako slovenčinu používajú prevzaté slová z iných jazykov ako angličtiny a pod. Dnes vám už málokto povie, prepáč, povie sorry.

            Občas sa zamyslím nad tým, ako by vyzeralo Slovensko, ak by nám Štúr nedal spisovnú slovenčinu, ak by nám história tak nepriala a nevzniklo by ani Československo a následne samostatné Slovensko. Čo by sa stalo, ak by sme sa neubránili pred Maďarmi, ak by nás „neoslobodili“ Rusi počas 2. svetovej vojny a nezmocnili by sa nás na dlhé desaťročia päťročníc a proletariátu, ale udržali by sme sa pod vplyvom Nemecka a západných mocností? Boli by sme vyspelejší? Bohatší? Nemali by sme si s bratmi Čechmi tak blízko? Používali by sme nemčinu? Existovali by sme? Neboli by sme súčasťou Maďarska, Poľska a Ukrajiny? Zmenilo by sa niečo, keby sme si neprešli komunizmom? Bolo by niečo inak, ak by sme nevstúpili do Európskej únie? Čo ak by...? Existuje veľa otázok, no ani jedna odpoveď. Čas sa vrátiť nedá. Dá sa len pozerať dopredu.

            Včera som sa zamýšľal nad tým, že čo si Štúr v tom čase myslel. Ako príjmu spisovnú kodifikovanú slovenčinu Slováci? Vydrží? Budú si ma ľudia pamätať? Ako si ma budú pamätať? Neprekrútia politici dejiny vo svoj prospech a moja časť bude znehodnotená? Budú si ma mladí v roku 2014 pamätať? Ako ma budú vnímať? Budú na mňa spomínať v dobrom, keďže som bol vedúcou osobnosťou slovenského národného obrodenia alebo im to bude ukradnuté?

            Minimálne viem povedať, že jeho meno pozná na Slovensku každý. Čo však ale ostatné otázky? Kiežby som vedel ako to zmeniť, ako otvoriť mladým oči... Ale ako? Ako ich vytrhnúť z rutinného života bez hodnôt? Ak začnem len tak o jeho živote rozprávať, byť hrdý na slovenské poklady a tradície, tak ma budú pokladať buď za bifľoša alebo cvoka, no za koho považovali Štúra jeho rovesníci v tom období?

            Cítime ešte národne? Kto je hrdý Slovák? Dúfam, že hrdými Slovákmi nie sú len tí z extrémistických skupín a politickej strany, ktorí sa snažia odstrániť všetko iné, Rómov, Židov, homosexuálov, EÚ, NATO, USA a dostať sa späť k matke veľkej Rusi. Národne možno cítia už len politici pred voľbami, keď vyhlasujú, že myslia národne a cítia sociálne... alebo ľudia, keď je hokej, futbal alebo olympiády a nám sa darí...no ak sa nedarí, tak nikto nie je na Slovensko hrdý. Len samé sťažovanie, ohováranie, závidenie, obviňovanie, no samá pasivita. Nikto sa nechce chytiť kormidla, ľahšie je hundrať z pohodlia obývačky – takto sa švajčiarskych dôchodkov nikdy nedočkáme, že?

            Vravíme si holubičí národ... vraj máme najkrajšie ženy na svete, ľubozvučný jazyk, dobrosrdečných a pohostinných ľudí, skvost Vysoké Tatry, perlu Dunaj a desiatky hradov zámkov, ktoré nám Číňania či Američania môžu len závidieť. Prečo to nevyužijeme v náš prospech? Stále sa nám máli, stále si nič nevážime, stále nie sme na nič hrdí. Zaslúžime si my vôbec mať vlastný štát? Katalánci, Kurdi, Rusíni ani Rómovia ho nemajú, a predsa sú hrdí na svoj jazyk, kultúru, tradície a históriu. Čím to je? Možno by sme si uvedomili, to bohatstvo, ktoré nám patrí nie naším pričinením až vtedy, keď by sme oň prišli nadobro. Keby si Putin zmyslel, že chce okrem Krymu, Ukrajiny aj Slovensko. Najradšej mám diskusie pod blogmi na internete, kde môžete nájsť desiatky odborníkov, politológov, právnikov a diplomatov (nechýba mi tanker irónie a sarkazmu), ktorí nedočkavo čakajú nad novými článkami, pod ktoré by mohli s radosťou spochybniť všetko, čo sa dá, vyvrátiť i to posledné, čomu ľudia veria a čo ich drží nad hladinou – v pokoji. Niektorí by najradšej patrili k Rusku, iní chcú vzkriesiť Stalina či Hitlera. Iní sa chcú zbaviť moslimov, amerického prezidenta, poľských výrobkov, Rómov, homosexuálov... Vždy sa nájde nepriateľ. Prečo chceme toľko proti niekomu bojovať? Prečo nechceme žiť v pokoji a mieri? Prečo Cirkev na Slovensku uskutočňuje svoj džihád za tradičnú rodinu? Čo je tradičné? Nie je to láska?

            Čo by dnes povedal na to všetko Štúr? Neviem. V svojich knihách dokonca navrhol politické splynutie s cárskym Ruskom, odmietal trhové hospodárstvo a ako jeho alternatívu vyzdvihol občinu. Dali by sme si ho za to ešte aj dnes na slovenské bankovky, ak by sme ich mali?

            Štúr odmietal parlamentnú demokraciu v prospech samoderžavia... myšlienka je zaujímavá, no ako by reagoval dnes, ak by poznal pána Putina a jeho úmysly? Opäť by sme boli len otrokom veľkého štátu? Prečo zaviedol spisovnú slovenčinu, ak vo svojom diele Slovanstvo a svet budúcnosti ako literárny jazyk pre všetky slovanské kmene odporúča ruštinu? Dokonca sa netajil kritickosťou voči správaniu Židov, a preto schvaľoval ruské protižidovské opatrenia. Myslím, že ak by žil v dnešnej dobe a s takýmito názormi, tak by väčšina na jeho názory či slovenčinu kašľala. Nebude predsa podporovať novodobého Kotlebu alebo áno?

            Ach, bolí ma hlava. Rozmýšľanie niekedy naozaj bolí, najmä vtedy, ak rozmýšľam o veciach, ktoré nikoho nezaujímajú. Rozmýšľajú vôbec moji rovesníci? Teda okrem toho, ako sa v piatok opijú, posprejujú nové vozne vlakov z eurofondov či poškodia nejakú sochu na námestí... Prečo nie som taký aj ja? Prečo som čudný... Pôjdem spať. Tú Mor ho!, čo skúša zajtra sa naučím ráno, nechce sa mi. Volím nebyť, ako byť otrokom ministerstva školstva.

Kvapky studeného dažďa pomaly stekali po okne triedy, keď učiteľka povedala, že na budúcu hodinu píšeme test z vývinu slovenčiny a jej kodifikátorov, pričom si máme pozrieť najmä Štúra. Nuž, budú to zlé známky, keďže tí páni vôbec nezaujímajú mojich spolužiakov, sú vyznávačmi kultúry selfie, sú štúrhuhofóbovia...

SELFIE in action: https://www.facebook.com/video.php?v=1009164449109873&set=vb.100000489817641&type=2&theater

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

SVET

Šoky, nefunkčné lepidlo a Trump. Ako Rakúsko už deväť mesiacov volí prezidenta

Z víťazstiev sa už tešili, rozhodne sa až teraz.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?